Spoločenská zodpovednosť majiteľa ovocného sadu


Juraj Ďurdiak
riaditeľ
Divadlo Nová scéna, Bratislava

resumé
Moje tvrdenia neuvádzam ako pravdu. Je to moje videnie problémov a skúseností na príkladoch, ktoré ma vzrušujú, dráždia, nadchýňajú a niekedy aj znechucujú. Ak sa touto témou chce niekto zaoberať do hĺbky, nie je možné, aby nenačrel do sociálnej problematiky. Aby si nezopakoval definície etiky a morálky. Nemôže obísť ani politologickú rovinu, politickú spoločenskú zodpovednosť a kvalitu jej etiky. A nedá sa o nej zodpovedne hovoriť  bez filozofickej roviny najmä v oblasti spoločenských štruktúr od postulátov antiky až po dnešnú dobu, nech by sa zdala akokoľvek technická, chvíľami možno až cynická.

V roku 2012 sa uskutočnila konferencia na tému Spoločenská zodpovednosť médií, na ktorej bolo diskutovaných viacero tém. Napr.:

Je alebo nie je možné menovať firmy pri dobročinnosti, keď v mnohých prípadoch suplujú štát?

Osobne nevidím žiadny problém v tom, ak je v médiách menovaná firma, ktorá sa angažuje v dobročinnej činnosti. Poskytuje prostriedky finančné, či akékoľvek iné na pomoc komukoľvek. Veď zo samotnej podstaty altruizmu vyplýva, že ak niekto dobročinne, teda bezodplatne koná, koná tak na úkor vlastného hmotného či nehmotného zisku. Či už ide o jednotlivca alebo firmu, či spoločnosť. Nedostáva od protistrany nič. Len jej pomáha, a preto jej patrí vďaka. I napriek tomu, ak aj nejde o prospech v duchovnej rovine, často ide o odplatnú pomoc, nech je odplata akokoľvek nepriama, nefinančná. Veď dnes je už len menovanie firmy v médiách posudzované ako vysoko hodnotná reklama. Zamýšľam sa: Nebolo by etickejšie, ak by sa o dobročinnej činnosti nevedelo vôbec nič? Pomáhať druhým – to predsa vyplýva z etického kódexu každého z nás.

Z citového zaangažovania pri vnímaní problémov druhých a z potreby pomáhať. Bez potreby  reflexie. A tak sa vôbec o našej pomoci nemusí vedieť.

Pocit zadosťučinenia by mal byť pre náš hodnotový systém dostatočným pohladením. Dobročinná činnosť, ktorá potrebuje mediálnu odozvu, či dokonca vyzýva na spoločenské ohodnotenie svojho konania, je z tohto pohľadu niečim iným, než len dobročinnou činnosťou…

Zamyslime sa nad niektorými ďaľšímí otázkami, ktoré si konferencia v roku 2012 položila:
Je spoločenská zodpovednosť firiem zaujímavá pre verejnosť?

Na túto otázku poznám dve odpovede. Obidve považujem za správne, i keď si v plnej miere protirečia.

Prvá odpoveď znie: Som presvedčený, že áno. Verejnosť je povinná zaujímať sa a najmä hovoriť o spoločenskej zodpovednosti firmy a to vtedy, keď budeme diskutovať o jej vnútornej politike. O kultivovanosti vzťahov. O tom, akú hodnotu majú pre majiteľov alebo vedenie nadobudnuté vedomosti a skúsenosti zamestnancov, ale aj o úrovni etiky, ktorou pracovník pôsobí na svoje pracovné okolie. Keď budeme hovoriť o tom, čo tieto hodnoty znamenajú pre vyššie priečky firemnej pyramídy. O tom, či vedenie firmy považuje za dôležité, či chce a či vôbec dokáže zužitkovať všetky tieto pozitíva – založené na vedomostiach a skúsenostiach a na kvalitnej komunikácii – do nemateriálnej hodnoty firmy, inštitúcie, ale rovnako aj úradu či vzdelávacieho prostredia.

Účet = NDM. Nehmotný duchovný majetok.

Taký účet síce v zostave účtovnej osnovy nenájdeme, ale mal by byť v hodnotovej sústave každej firmy a následne aj súčasťou jej trhovej hodnoty.

Tým sme sa dotkli vnútorného prostredia. Je mnoho firiem, ktoré si stanovili body charakterizujúce spoločenskú zodpovednosť voči všetkým okolo, voči zákazníkom, voči občanom. V tomto prípade je moja odpoveď na položenú otázku – som presvedčený, že nie. Teda spoločenská zodpovednosť pre verejnosť zaujímavá nie je.

Nepoznám prípad, kedy by občan, konzument, zákazník menil svoje správanie podľa spoločenskej angažovanosti firiem.

Dva drobné príklady:
Firma Lidl si stanovila niekoľko bodov, ktoré majú charakterizovať spoločenskú zodpovednosť značky Lidl. Neviem si predstaviť, že by tento firemný etický kódex motivoval zákazníkov, aby uprednostňovali firmu Lidl pri svojom rozhodovaní, kam si pôjdu kúpiť zväzok reďkoviek. Som presvedčený, že o ňom ani nevedia.
Desatoro spoločenskej zodpovednosti má definované aj firma Orange. Firma Orange má nesmierne mnoho zákazníkov. Má mnoho verných. Jedným z nich som aj ja. Ale ak by som nedostal výzvu na tento príspevok, možno by som sa o týchto zásadách ani nedozvedel. Aj dnes, keď má Orange na trhu konkurenciu, sa zákazníci podľa môjho názoru rozhodujú na základe ceny a vplyvu reklamy.

Spoločenská zodpovednosť firmy či značky by mala automaticky vyplývať z jej činnosti. Pôsobenie firmy na trhu dáva odpoveď na to, AKO firma koná. A to je pri úvahách o spoločenskej zodpovednosti dôležitejšie ako obsah firemnej činnosti. Ako to, čím sa zaoberá, čo riadi, nakupuje, ovplyvňuje.

Ďaľšie otázky konferencie:
A je dobročinnosť zaujímavá aj pre médiá? Venujú sa jej médiá dostatočne a na zodpovedajúcej úrovni? Je alebo nie je možné menovať firmy pri dobročinnosti, keď v mnohých prípadoch suplujú štát? Kde je hranica skrytej reklamy?

Prečo všetky tieto otázky? Veď, ak konáme v súlade so zásadami etiky, tak sú všetky tieto otázky protirečením.

Z tohto súboru otázok ešte zopakujem túto:
Ďaľšou témou konferencie bola spoločenská zodpovednosť v mediálnom podnikaní vzhľadom na mimoriadny vplyv médií na spoločnosť.

To je už iná káva.

Občas sa zabávam úvahami, či formáty relácií, ktoré sa zaoberajú dobročinnou činnosťou firiem, vznikli práve v médiách. Relácie, ako napríklad slávnostné večery, na ktorých sú oceňované inštitúcie za to, že prispeli na detské domovy, na kliniky atď. Udeľovanie cien najštedrejším firmám, poprekladané kultúrnymi vložkami a samozrejme reklamou. Zdalo by sa alebo bolo by prirodzené, keby tieto relácie vznikli v hlavách dramaturgov jednotlivých televízií ako pretlak spoločenskej potreby poďakovať sa tým, ktorí bezodplatne a anonymne pomáhajú tam, kde nestačí štát či niekto iný. Lenže mi napadlo, či tieto  televízne a iné formáty náhodou nevznikli v hlavách marketingových oddelení samotných firiem, ktoré prispeli na kliniky či detské domovy. Doba je predsa krutá. Víťazí len ten, koho je najviac vidieť, len ten, kto v politickej diskusii hovorí najdlhšie a posledný a ten, kto vôbec na diskusiu príde. Čo sa teda deje?

Médiá musia vysielať 24 hodín denne – tiež, aby boli najviac vidieť. Nakúpia seriály, ale aj napriek výrobe tých nových, lepších alebo horších – ešte stále nemajú dostatočne vyplnený vysielací čas. A tu niekoho napadne obojstranne užitočné riešenie. Oprú sa o spoločenskú zodpovednosť a v symbióze s firmami odvysielajú relácie o dobročinnosti, lenže ja ich nemôžem pochopiť inak než tak, že ide o propagáciu firiem. Je to kacírske, čo hovorím? Zrejme je. Neviem však nájsť nijaký iný motív než to, že tú starenku pridržím na zemi dovtedy, pokiaľ nepôjde okolo niekto známy, najlepšie novinár.

Nemusí to byť pravda. Ale ja to tak vnímam…

Ak sa zamyslíme nad dôsledkami takto prezentovanej pomoci, vychádza mi z toho názor, i keď môj osobný, ktorý sa mne samému nepáči. A to je neúmerná závislosť televízií na firmách a reklame. Reklama, ktorá sa počas relácie odvysiela, má totiž na mediálnom trhu väčšinou omnoho väčšiu hodnotu, ako sú príspevky na pomoc. V dôsledku toho vysoko rastie dôležitosť médií, do závratných výšok rastú ceny za reklamu, a naopak, médiá pri cenách za jednu vysielaciu sekundu nedokážu odolať ponuke.

A tým hodnota vysielaných sekúnd reklamy ovplyvňuje štruktúru vysielaných formátov.

Pre médiá všeobecne je z ekonomického pohľadu na poprednom mieste hodnota reklamy. Z niečoho sa produkcia financovať musí, to je pochopiteľné, ale ani zďaleka to neznamená, že je to v poriadku, ani to, že je to jediná cesta.

Ak nepomôže reklama, tak sa médiá – samozrejme sú výnimky – pustia do kšeftu s ohavnosťou a primitivizmom. Je to objav desaťročia a na našich obrazovkách  rozkvitajú klenoty, ktorých úspech je založený na fenoméne, ktorému ja hovorím syndróm otvorenej rany. Poznáte to – idete po ulici, stane sa havária, niekomu odtrhne nohu a vy sa zhypnotizovane dívate a v hlave vám búši dookola: ja sa na to nemôžem pozerať, ale Váš pohľad je prilepený na otvorenú krvácajúcu ranu. Oko vidí, ale mozog, nie to ešte rozum, nevie pochopiť…

Tento fenomén je základom pre zázraky, ako napríklad Farma, Výmena manželiek, Súdna sieň, Farmár hľadá ženu, Deň a noc a podobne. To sú predsa formáty, v ktorých nie je prezentovaná žiadna hodnota, z tých takzvaných príbehov si neodnášame žiadne posolstvo či poučenie, teda žiadne iné, než to, že si máme dávať sakramentský pozor, aby sme ani na sekundu neprepli televízor na tento importovaný horor. Je naozaj snahou médií ponúknuť divákom či čitateľom to najhnusnejšie, čo je možné? „Škaredých“ ľudí s primitívnym správaním, s vyjadrovaním na úrovni mrazeného filé. Kedykoľvek som mal možnosť kompetentným položiť otázku, prečo vysielajú takýto hnoj, dostal som odpoveď, že preto, lebo diváci a čitatelia to chcú.

Ja som presvedčený, že je to píp alebo píp a nezmysel a lož.

Kde je hranica, ktorá stanovuje, čo je ešte etické a čo je už len honba za ziskom. No toto sme už mali na stole nespočetnekrát. Miliónkrát. A som dokonca presvedčený, že drvivá väčšina priemerne inteligentných ľudí ak nevie, tak aspoň cíti, kde je hranica slušnosti. Napriek tomu je snaha o vytýčenie tejto hranice neúspešná…

A práve preto, každý, kto masívne ovplyvňuje hodnotový rebríček a psychiku občana – preberá zodpovednosť aj za jeho ovplyvnené správanie.

Je predsa jasné a každý z nás má skúsenosť s tým, ako správanie rodičov ovplyvňuje správanie ich detí. Ako ovplyvňuje správanie učiteľky, trénera, staršieho kamaráta, rokovej hviezdy vzťah k etike, naše záujmy, konanie, slovom všetko. Ako je teda možné, že si toto všetko neuvedomujú „ovplyvňovatelia“ kultúrnej úrovne spoločnosti – teda všetci tí, ktorí  projektujú do televíznych formátov a novinových článkov postupy, ktoré im síce prinášajú sledovanosť, či predaj a vôbec neuvažujú nad dôsledkami? Ako je možné, že kreatívne agentúry, ktoré tvoria vizuály pre politických kandidátov, nerozmýšľajú nad tým, že umiestnením billboardu, na ktorom je slogan – máme radi vašich psov, ale nie ich hovná – zasadzujú ranu spoločnosti a vlastne aj sami sebe, pretože takýmto slovníkom, často podporeným aj výrečnými obrázkami, dávajú mocný bodyček hranici tolerancie voči vulgárnosti. Kopú do obranného valu slušnosti a zakladajú požiar osvojovania si ďaľšieho slovného spojenia, ktoré sa zakrátko stane prijatou súčasťou slovníka spoločnosti, samozrejme predovšetkým detí. Naozaj nie je jedno, či sa niekto vyjadruje zmysluplne alebo či tára kofotiny. Lebo aj toto sme mali možnosť vidieť na billboardoch.

O čom hovorím? O ničom inom, než o spoločenskej zodpovednosti za všetko, čo robíme a ak pracujeme v oblasti, v ktorej je výsledok našej práce určený pre viac ľudí než len pre nás, tak je spoločenská zodpovednosť pod mocninou.

Juraj Ďurdiak, Predstavenie Princ a Večernica Foto: Ctibor Bachratý

Juraj Ďurdiak,
Predstavenie Princ a Večernica
Foto: Ctibor Bachratý

Ak by sme nemali vieru, že súčinnosť rodinných vplyvov, školy, literatúry, divadla, umenia vôbec s osobným zážitkom, povedzme aj pri riešení sporov vznikajúcich pri detských hrách, teda pri pozvoľnom zaraďovaní jednotlivca do štruktúry spoločnosti, teda ak by sme neverili, že každý vplyv a skúsenosť je v rôznej miere príčinou niekedy fatálnych následkov nášho správania, tak by žiadne snaženie, okrem animálnych potrieb na zachovane života, nemalo zmysel.  Preto považujem spoločenskú zodpovednosť tvorcov dramaturgie divadla za rovnako dôležitú ako zodpovednosť všetkých tých, ktorých som už spomínal, ktorí patria do rodiny ovplyvňovateľov vedomia a svedomia všetkých nás. Týka sa to aj učiteľov, trénerov, autorov, politikov a samozrejme rodičov, ktorí sa podieľajú na architektúre etického kódexu osobnosti. Ale to je šírka témy na knihu a dnes nie je mojou úlohou uchopiť kompletnú filozofickú šírku tejto témy.

Každý rok v Slovenskej republike absolvuje v hudobno dramatickom odbore približne 150 hercov. Samozrejme cieľom každého absolventa je angažmán v profesionálnom divadle. Ročne sa to podarí asi 2 – 6 absolventom. V celej republike. Dobre počujete. Problém, ktorý každým rokom narastá, je tak zacyklený, že je to vlastne hydra, ktorá majúc v papuli svoj vlastný chvost, požiera samu seba. Školy dostávajú príspevok na každého prijatého študenta, a teda potrebujú vysoký počet žiakov, aby sa uživili. Tým sa na školy dostanú netalentovaní študenti. Títo absolvujú a uchádzajú sa o zamestnanie v divadlách, ktoré ich neprijmú, pretože sú netalentovaní. Všetci to vedia.  A každý, možno takmer každý mlčí. Každý z nejakého iného dôvodu. Spoločenská zodpovednosť…

Túto skutočnosť možno prirovnať k ovocnému sadu.

Majiteľ ovocného sadu si je sám sebe zodpovedný za úrodu, ak si ju sám aj zje. A či v dobrom alebo v zlom, tak mu treba, má čo si zaslúži.

Inak je to, ak je niekto správcom ovocného sadu. Za úrodu, ktorá má slúžiť viacerým, je zodpovedný. Za jej množstvo, za jej kvalitu. Za to, či bude konzumentom poskytovať vitamíny, alebo v túžbe po ohromnej úrode stromy prehnojí a ovocie bude plné jedu.

Témy, ktorých som sa dotkol, na prvý pohľad nesúrodé, som vybral aj preto, pretože naznačujú šírku témy, ktorá je nesmierna. Ja si ale nezosobňujem právo na jej uchopenie. V spomenutých príkladoch je jasné oscilujúce stanovisko medzi tvrdeniami a dojmami, medzi súhlasom a protestom. Ale toto všetko spoluvytvára náš svetonázor, ktorého súčasťou je empatia, altruizmus, veľkodušnosť, sebaobetovanie.

Spoločenská zodpovednosť – kde sú jej hranice? Ešte krátko odbehnem ku krátkej ilustrácii… Čítal som knihu o úžasnom vzťahu makrokozmu a mikrokozmu. O nečakaných zrkadleniach a podobnostiach v procesoch prebiehajúcich na úrovni galaktických zhlukov s procesmi prebiehajúcimi na úrovni kvantov, kvarkov a superstrún.

Dnes už vieme, že všetko so všetkým súvisí. Pochopili sme prírodné zákony, ktoré to dokazujú na všetkých úrovniach, vo všetkých rovinách. Zloženie atómov a molekúl je daná nemenná konštanta. Atómy, z ktorých je vyskladaná naša súčasnosť, tu už boli. Možno miliókrát. Dochádza u nich k atomickej reinkarnácii. Určite by sa dala vystopovať súvislosť medzi mávnutím motýlích krídel v Brazílii a veternou smršťou na Lomnickom štíte. Existuje možnosť, že na základe zákona o zachovaní energie a zákona zachovania hmoty, niektorá molekula z tela Marylin Monroe po mnohých modifikáciách zakotvila v tele niektorého z nás. Možno v mojom.

Nikto z nás nie je dokonalý, neomylný, vševedúci. Dokonalý je len čas, neomylné sú len zákony vo vesmíre a vševedúci je len Boh pre všetkých tých, ktorí sa opierajú o vieru v Neho.

Ale súvislosti, o ktorých hovorím, sa netýkajú fyziky, chémie, kozmológie, ani svetonázoru. Tie tu jednoducho sú. Týkajú sa súvislostí a rozdielu. Levitujem vo filozofickej rovine. Áno, sme zodpovední za každé mrknutie nášho oka. Zodpovední nielen voči sebe i keď už aj to je nesmierne ťažké. Dôležité je, aby sme našou vlastnou psychofyzickou kondíciou, nedevastovali našich milovaných ani tých, ktorí sú pre náš život len dôležití. Mrknutie nášho oka je dôležité pre všetkých okolo nás, keďže nič sa vo svete a v živote nedeje bez príčiny, všetko so všetkým súvisí a všetko, čo sa deje, má dôsledky.

Ale my nie sme atómy. I keď je z nich zložené naše telo. Nech je človek z ktoréhokoľvek pohľadu nedokonalý, predsa len dosiahol úžasné víťazstvo i keď to v konečnom dôsledku vôbec nie je víťazstvom človeka. Pozostávame z nemenných atómov, a predsa je každý z nás jedinečný. Už nikdy sa v budúcnosti nezopakuje do posledného atómu rovnaký jedinec ako sme my, ja, vy. Tak ako ani jeden z nás nie je opakovaním kohokoľvek z histórie. To víťazstvo, vďaka ktorému sú možné aj práve vyslovené protirečenia, je schopnosť sebauvedomenia. Schopnosť predstavivosti, abstrakcie. Pamäť, skúsenosť, rozum. Mozog má každé zviera. Ale rozum má len a len človek.

Zvláštne, mrazivé aj veľkolepé.

Každý za seba si musíme uvedomiť, či máme právo rozosievať nevôľu, nespokojnosť, dokonca nenávisť. Či máme právo ničiť a nihilizovať myšlienky antickej filozofie, renesančného umenia a literatúry v celej jej dejinnej línii. Musíme si uvedomiť, aký je hodnotový rebríček náš vlastný, subjektívny a aká je jeho rezonancia s hodnotami, ktoré sme na základe vývoja, kompromisov, masívneho vplyvu a niekedy aj z prinútenia prijali za svoje. A či hodnotový rebríček, ktorý nastavili myslitelia histórie ľudstva, nie je lepší, kvalitnejší, dôležitejší, užitočnejší a spravodlivejší, ako náš osobný. Rebríček hodnôt, etický kódex, pojmy ako česť, zodpovednosť, spravodlivosť a mnohé ďaľšie. Veď sú to len a len slová. Nedajú sa chytiť, ani odvážiť či zmerať. A predsa zohrávajú v našom živote tú najdôležitejšiu úlohu. Naozaj najdôležitejšiu. Pretože, ak dovolíme, aby sa vytratili z nášho slovníka, a predovšetkým z nášho rozhodovania, vrátime sa raketovým tempom na úroveň neandertálca. A samozrejme nejde len o slovník, ale o hranicu tolerancie násilia, nepotrestanej zlodejiny, arogancie, bezostyšné klamstvá, ktoré už dnes sledujeme na obrazovkách televízií. A my sedíme. Sedíme a nič.

Našou povinnosťou nie je byť dokonalým, neomylným a vševedúcim. Našou povinnosťou a teda zodpovednosťou voči spoločnosti v rovnakej miere ako voči sebe – je myslieť, konať a rozhodovať o všetkom v našom živote tak, aby sme sa vyvarovali toho, že naše rozhodnutia spôsobia veternú smršť na Lomnickom štíte. Lebo náš život je naozaj len mávnutím motýlích krídel.