Stradivárky

Stradivárky


Mikuláš Čolák

Venované istému talianskemu audítorovi, ktorý požadoval doklad o kalibrácii nástenných hodín v laboratóriu útvaru riadenia kvality.

Jedného dňa roku Pána 1644, v malom toskánskom meste Cremona, v rodine súkenníka Stradivariho, narodil sa chlapec. Za búrlivej noci, kde sa vzali tu sa vzali, pri kolíske náhle stáli starenky – sudičky. K malému do kolísky vložili drobné husličky a modrými mašličkami previazaný Súbor medzinárodných noriem pre systémy manažérstva kvality radu ISO 9000.

Chlapec, ktorého nazvali Antonio, rástol ako z vody. Bol však iný ako jeho rovesníci. Kým títo, naháňajúc sa za handrovou loptou, zakladali tradíciu dobrého talianskeho futbalu, malý Tonio pritláčal nos na sklenené okienko husliarskej dielne suseda Amatiho. Majster si čoskoro všimol chlapcov záujem a po krátkom rozhovore s jeho otcom, prijal malého zvedavca na učenie. Toniovi sa otvoril nový svet. Dielňa voňala živicou, bola plná nevídaných dlát, kladiviek a rôznych príložníkov. Chlapec, plný zvedavosti kládol majstrovi množstvo divných otázok, týkajúcich sa politiky kvality, lehôt kalibrácie meradiel i využívania štatistiky pri výbere sušených baraních čriev na struny. Pretože v sedemnástom storočí ešte nejestvovali vzdelávacie inštitúcie, starý Amati nemohol absolvovať kurz pre manažérov kvality. Nemal pochopenie pre chlapcove otázky, a preto mu obvykle odpovedal šťavnatými nadávkami. Udalosti nabrali rýchly spád, keď sa učeň opýtal, či je starý zaradený do školení ku kvalite v kategórii top manažmentu alebo v skupine majstrov. Odpoveďou bola výpoveď umocnená účinným kopancom.

Tak sa mladý Stradivari ocitol na dlažbe. Osud mu však, vďaka spomínaným sudičkám, prial. Po čase si založil kanceláriu, zameranú na audítorstvo a certifikáciu. V tom čase toskánsky Officio de la Certificatione et alter Buseratione, výmerom určil husle ako zvlášť nebezpečný výrobok, ktorý pri prasknutí struny, horení alebo pri šerme slákom, môže ohroziť zdravie virtuózov. Husle sa dostali do zoznamu povinne certifikovaných výrobkov a Stradivariho inštitút bol poverený dozorom nad kvalitou.

Zo záznamov o kvalite, ktorým Stradivari určil archivačnú dobu 500 rokov, je zrejmé, že prvý audit uskutočnil v Amatiho dielni. Z týchto archiválií sa dozvedáme o výsledkoch oného historického auditu. Stradivari zistil, že v Amatiho dielni priam kvitnú systémové chyby, o nezhodách ani nehovoriac. Absentovala príručka kvality, majster neuzatváral s bačami zmluvy o kvalite dodávok čriev na struny a vinkle neboli nikdy kalibrované. Tovariši, ba i ignorant Amati nemali ani potuchy o Ishikavových diagramoch a o FMEA a krajan Pareto sa ešte len mal narodiť. Nikde nebola vylepená firemná politika kvality. Amati bol označený za nespoľahlivého výrobcu, z čoho evidentne vyplynulo, že všetky vyrobené husle sú nepodarky, a preto ich Stradivari určil k likvidácii.

Niekoľko nástrojov ukryl nezodpovedný Amati pred úradným zničením. Tieto sa osudovým omylom nazývajú stradivárky. My vieme, že bez systému kvality nemožno vyrobiť dobré husle. Nájdu sa však nevzdelanci ochotní vysoliť za stradivárky i milión dolárov.